A PHP Error was encountered

Severity: Notice

Message: Only variable references should be returned by reference

Filename: core/Common.php

Line Number: 257

Mobilná komunikácia v mojom živote

YuYake Luli(N)ka blog

Mobilná komunikácia v mojom živote

Pridaný: 2014-12-13 19:59:54 (Upravené: 2014-12-14 21:29:12) (Prečítané: 120)

Píše sa rok 2012. Žijeme vo svete úžasných moderných technológií. Počítače, televízia, rádiá, telefóny, mobily... Človek sa môže iba čudovať a žasnúť nad umom, v ktorom sa zrodili tieto vynálezy storočia. Kde sa berie toľká kreativita, pokrok v myslení, napredovanie a revolúcia v komunikácii ?

Za uplynulé roky sa mení spôsob získavania informácií o svete, komunikujeme s priateľmi, nakupujeme...

Ako malé dieťa som vnímala mobilnú komunikáciu ako niečo samozrejmé. Pravdaže, vtedy mobilná komunikácia nebola ešte výrazne badateľná. Keďže som vyrastala v rodine matematikov, takmer od narodenia som spoznávala taje klávesnice počítača. Tento vzácny čas ranného detstva si neraz pozerám na videopáskach, či CD-čkách. Od troch mesiacov svojho života som sedem rokov strávila v Japonsku. Kým na Slovensku nechyrovali o mobilných telefónoch, ja som nosila do škôlky v svojom ruksačiku tzv. "poketo mobairu" čiže mobilný telefón. Tak mali rodičia nado mnou kontrolu a vedeli, či som všetko spapala a či som spinkala, alebo mi ohlásili, že už idú po mňa. Tak sme pekne spolu hovorili a ja som sa cítila, ako by boli so mnou stále.

Mobil bol mojou obľúbenou hračkou. Predstierala som vážne telefonáty s kamarátkami, kvetinárkou alebo poštárkou. Tvárila som sa dôležito tak, ako som to videla u "dospelákov". Túžila som sa aj ja vážne rozčuľovať, poúčať nechápavých, chváliť a dávať rady druhým. Po návrate na Slovensko bol tiež mobil na obzore. Prekvapením pre mňa však bolo, keď som navštívila môjho uja a on mi ukázal obrovskú "vysielačku", vraj - mobil. Pýtala som sa, čo to je ? Moja detská hlávka postupne pochopila, to je vlastne to, čo som poznala pod názvom "poketu mobairu" - maličký japonský mobilček. Nuž v Japonsku sa mobily či počítače dávno stalo menšími a výkonnejšími. A tak som pochopila, že slovenský mobil sa nemohol vpratať do takého vrecka, aké som ja mala na môj mobilček.

Keď sa na Slovensku začala éra mobilov, odrazu všetci chceli mať mobil a telefonovať. Aj deti v škole. Tí, čo nemali mobil, boli skôr výnimkou. Mobily sa rozzvonili v školách, na pracoviskách, na uliciach, v príbytkoch. Mobil sa stal nielen módnym doplnkom, ale veľmi užitočný partner. Aj ja som túžila, ako všetky deti, vlastniť mobil. Avšak od mojich rodičov som počúvala aj varovania, ktoré upozorňujú na negatívne účinky tohto elementu zázračnosti a nepovažujú ho pre deti môjho veku za nevyhnutnosť. A tak sa natíska otázka: "Chýbal mi mobil ?" Celkom určite boli také chvíle. Vtedy som sa snažila riešiť situáciu tak, aby moji rodičia vždy vedeli, kde som, aby v našej komunikácii nenastal skrat. Dnes už lepšie chápem nástrahy a samozrejme používam mobil, ale tak, aby mi nebol zlým sluhom, ale dobrým pánom.

Vieme si predstaviť život bez mobilu ?

Výhodnosť rýchlej komunikácie namiesto pomalej výmeny informácií je už dnes neodmysliteľná. To čo sa kedysi považovalo za luxus, napr. televízne prijímače, považujú sa za nevyhnutnosti a veci, čo sa pokladali za novinky, začali sa brať samozrejme. Doba vyžaduje, aby ľudia komunikovali urýchlene, v každej situácii, rýchlo, stručne, presne, dvadsaťštyri hodín denne.

Čomu dávajú ľudia prednosť ?

Mobilnej komunikácii ? A či komunikácii z očí do očí ? Je naozaj veľmi lákavé veriť, že "technológia zajtrajška" je už tu. Otázky sa množia, čo bude ďalej ? Napríklad, čo sa stane s knihou ? Ako sa zmenia noviny ? Stanú sa niekedy kompletne elektronizované ? Vymení e-mail listy alebo pohľadnicu ? Požiada milovaný svoju milovanú cez mobilný telefón ? Oznámi manželka svojmu manželovi, že čakajú svoje dieťatko bez toho, aby si navzájom nevideli na tvári šťastný výraz radosti ?

Žiaden mobilný telefón nenahradí mimiku či gestikuláciu. Ako inak môžeme sledovať naživo reakcie človeka, spoznávať jeho osobnosť, vnímať city, darovať objatie, úsmev, ako priamym kontaktom ?

Nevytráca sa veselosť, radosť možnosť stretnúť sa, objať sa ? Je túžba po priamom stretnutí dostatočne veľká ?

Nezostane nám napokon v ruke len mobilný telefón a nie skutočná ruka priateľa ?

Komentuj:

Nick: Text:

Komentáre